http://www.sme.sk/c/6133764/smutok-zeleznicnych-stanic.html

Cena prežitia
(07.01.2011; Extra plus; č. 1, s. 16 ‑ 20; Števko Ľudovít)
Peter Staněk: Počet krajín eurozóny sa zníži, Slovensko zostane
Mnohí ho považujú za pesimistického prognostika. On však tvrdí, že je len informovaný optimista.
Už dávnejšie ním vyslovená obava, že celosvetová hospodárska kríza môže vyústiť do vojenského konfliktu ‑ čo je, žiaľ, jedným z reálnych riešení ako krízu potlačiť ‑ vyplýva z historického poznania takýchto katastrofických scenárov. Zdá sa, že ľudstvo je nepoučiteľné, že technologický vývoj civilizácie vysoko predbehol mravný vývoj ľudstva, že kríza, ktorú zažívame, je dôsledkom nielen zlých ekonomických rozhodnutí, ale aj krízy hodnôt. Jeho znepokojivé slová, reflektujúce holú realitu bez falošných ilúzií, to len potvrdzujú. Je originálne mysliacim vedcom, ktorého názory niektorých politikov i novinárov iritujú, iní im však aplaudujú, lebo výstižne pomenúvajú to, čo ostatní iba tušia. Predseda vedeckej rady Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied, profesor Peter Staněk.
Pred piatimi rokmi ste v profilovom rozhovore pre náš časopis povedali, že Západ o pár rokov čaká ekonomický kolaps. Vtedy sa touto možnosťou nikto nezaoberal, ale o tri roky svet zachvátila kríza, o akej sa mnohým nositeľom Nobelových cien za ekonomiku ani nesnívalo. Ako hodnotíte situáciu dnes?
Bohužiaľ, musím povedať na rovinu, že sme nevyriešili nijakú zo skutočných príčin krízy. Jej základnou príčinou je virtualizácia finančného sektora, ktorý sa odtrhol od reálnej ekonomiky. Nič sa s tým nerobí, napriek regulácii hedgeových fondov, napriek snahám o reguláciu bankového sektora a podobným opatreniam. Neriešime zásadný problém, ktorý môžeme nazvať príjmovou polarizáciou bohatstva vo svete. Uvediem to na príklade: Za posledných 30 rokov sa objem bohatstva Spojených štátov amerických zväčšil o jeden trilión dolárov. Ale 95 percent z toho bohatstva získalo 5 percent domácností a 5 percent bohatstva získalo 95 percent domácností.
Veľká polarizácia bohatstva znamená, že na jednej strane si hŕstka superboháčov žije ako v rozprávke a na druhej strane 95 percent domácností žije na dlh. Čo z toho vyplýva?
Táto spoločnosť, keďže je založená na spotrebe, aby mohla spotrebúvať, musí brať úvery na všetko možné ‑ úvery spotrebné, hypotekárne, úvery na dovolenky, na štúdium detí atď. atď. Až sa jedného dňa ľudia dostanú do stavu, že už nedokážu splácať úvery. Keď sa to prejaví plošne, teda keď ľudia žijú nad pomery, štát žije nad pomery, aj firmy, ktoré financovali svoju expanziu emitovaním podnikových dlhopisov a nesplácajú ich ‑ je jasné, že musí nasledovať kríza.
Svetová hospodárska kríza sa začala v Spojených štátoch. Aký podiel viny má na tomto vývoji Európa? A ako dlho si ešte budeme musieť uťahovať opasky?
Za posledných šesť rokov európske podniky emitovali 3,6 bilióna eur podnikových dlhopisov, ktorých ročná dlhová služba predstavuje 800 miliárd. Podniky ju nesplácajú a my sa tvárime, že tento problém neexistuje. Preto musím súhlasiť s malou skupinkou odborníkov tvrdiacich, že kríza potrvá ešte roky ‑ možno päť, možno sedem a možno aj desať rokov.
Domnievate sa, že svet po kríze bude iný ako pred krízou, najmä pokiaľ ide o ekonomické postavenie Západu?
Kríza je katalyzátorom globálnych zmien, to znamená, že skutočné ekonomické mocenské centrá sa presúvajú z euroatlantického priestoru na východ do Číny a Indie a na juh do Brazílie a Argentíny. Zásadný posun moci sa prejavuje v tom, že kým západné krajiny majú virtuálne aktíva, napísané na papieri bez reálnej hodnoty, tak Čína, India, Brazília a Rusko disponujú reálnymi kapitálovými zdrojmi, reálnymi kapitálovými rezervami. To je prvá zásadná rovina. Druhá rovina: Ak je táto spoločnosť založená len na masovej spotrebe za každú cenu, ak nerešpektuje prírodné zdroje, ak zapríčiňuje obrovskú devastáciu prírody, tak naším problémom nie je globálne otepľovanie viazané na emisie CO2, ale naším problémom je celkové ohrozenie života na zemi. Možno len súhlasiť so scientistom Jamesom Lovelockom a jeho Gaia teóriou, že naša planéta má ohrozené podmienky na udržanie života. Z tohto pohľadu, ak sa štáty v Kodani dohodli na tom, že ročné náklady na zníženie emisií by mali byť okolo 330 miliárd dolárov ‑ je to len nepatrná suma, pretože ak sa máme adaptovať na zmenu životných podmienok, budeme ročne potrebovať dva a pol až tri bilióny dolárov na adaptačné procesy. A keďže všetky krajiny hovoria o nedostatku peňazí ‑ v Európe máme populárne termíny „rozpočtová zodpovednosť a „kreatívne účtovníctvo za Grécko a Írsko“ ‑ mám veľké obavy o našu budúcnosť.
Nie sú vaše úvahy priveľmi pesimistické? Veď v Európe, najmä v Nemecku sa v poslednom čase hovorí o oživení ekonomiky…
Keď hovoríte o oživení, uvediem malú ukážku tohto oživenia. Nemecko zažíva boom, zvyšuje export, expanduje, pričom väčšinu svojej produkcie vyváža do Číny ‑ to je super. Čínska vláda podporuje domácu spotrebu tým, že poskytuje tzv. šrotovné na techniku ‑ napríklad si kúpite chladničku a čínska vláda vám uhradí 15 percent, kúpite si auto a uhradí vám 20 percent z ceny. Prečo to robia? Preto, aby udržali vlastnú zamestnanosť. Doteraz čínska vláda nepožadovala, aby sa na výrobe finálnych produktov podieľali čínski subkontraktori. Lenže od roku 2011 požadujú, aby 20 percent subkontraktov bolo čínskej proveniencie a ďalší rok možno požiadavka stúpne na 50 percent. Myslíte si, že nás sa to netýka? Avizovaný nový podnik Volkswagenu v Martine, kde sa majú vyrábať komponenty do áut, bude produkovať 90 percent výrobkov na export a z toho exportu 90 percent pôjde do Číny. Ak budú platiť čínske podmienky na vývoz Volkswagenu, že sa musí na výrobe podieľať 20, 30, 40 percent čínskych subkontraktorov ‑ hádajte, čo sa stane s našimi výrobcami.
Veľa sa hovorilo o nalievaní financií do bankového sektora a o čiernej ekonomike…
Ak sa priznáva, že na sanáciu finančného, bankového sektora sa v celosvetovom meradle muselo použiť zhruba 4,7 bilióna dolárov, nikoho nedesí skutočnosť, že vyše 600 miliárd bolo z čiernej, drogovej a inej kriminálnej ekonomiky? To je priznanie vysokého predstaviteľa OSN pre boj proti drogám. Ešte stále sme presvedčení, že stačí smernica proti praniu špinavých peňazí? Napríklad, ak prinesiete do banky 12‑tisíc eur v hotovosti, stačí predložiť doklad, odkiaľ ich máte? Je naivné myslieť si, že sa tým problém vyrieši.
Je tu ešte jeden problém ‑ úspešné firmy odchádzajú do daňových rajov. Nepocítime aj my tento nezanedbateľný odlev peňazí?
V Českej republike premiestnilo svoju domíciu do daňových rajov 11‑tisíc kľúčových firiem a štát má tak ročný výpadok daňových príjmov vo výške 80 miliárd. Zo Slovenska odišlo asi 2 700 firiem. Podobná situácia je v Nemecku a ďalších štátoch. V akej pozícii sa teda nachádza národný štát, v akej pozícii sú nadnárodné zoskupenia ako Európska únia pri riešení týchto problémov a kde vidieť ochotu rozumne spolupracovať, keďže
to všetko už dávno nie je riešiteľné na národnej úrovni?
Súčasná vláda nedostatok finančných zdrojov rieši zvyšovaním daní, čo je pre ministra financií ten najmenej namáhavý spôsob okamžitého získavania peňazí od ľudí. Tak to robili aj stredovekí panovníci, teda nič nového pod slnkom. Je tento spôsob vymáhania peňazí efektívny a perspektívny?
Samozrejme, že nie. Je na to jednoduchá odpoveď: DPH zvýšite o jedno percento, ale energetici nebudú zvyšovať ceny o jedno percento, ale o štyri, sedem alebo o desať percent. Okamžite, ako stúpnu ceny energií, začne stúpať aj váha kľúčových podmienok na prežitie v rodinnom rozpočte. A v rodinnom rozpočte sa zvýšia náklady na energie, telekomunikácie, vodu a základné potraviny približne o 30 percent. Podľa prieskumov, ktoré robil minulý rok profesor Ján Bunčák, prevažná väčšina domácností prejde na tzv. záchovný spôsob života, t. j. rodinný rozpočet pôjde na základné potraviny a náklady spojené s bývaním a tým sa spotreba väčšiny rodín končí. V tejto rovine to bude znamenať, že akákoľvek podpora živnostníkom a podnikateľom bude irelevantná, pretože nebudú mať spotrebu vlastnej produkcie.
Recept na zmiernenie dôsledkov krízy hľadajú všade vo svete. Existuje nejaký nástroj na to, ako vymazať z nášho každodenného slovníka slovo kríza?
Existuje jednoduchý nástroj ‑odstránenie korupcie. Keby bola v Grécku korupcia na takej úrovni, aká je vo Fínsku, deficit gréckeho rozpočtu by nebol 9 percent, ale len dve percentá, Gréci by plnili maastrichtské kritériá a nemali by problémy. Ale týka sa to aj iných krajín vrátane Nemecka a Francúzska.
Aký je rozmer korupcie na Slovensku? Dá sa to nejako vyčísliť?
Na Slovensku sa korupcia odhaduje na 40 až 50 miliárd ročne. Zoberte si len interview s odchádzajúcim britským ambasádorom, ktorý hovorí, že v Slovenskej republike je miera korupčného predraženia verejných objednávok a iných vecí 20 až 30 percent. Pri ročnom finančnom objeme obstarávaní za sto miliárd teda predstavuje korupcia 20 až 30 miliárd. Keby mal štát takúto sumu k dispozícii v hotovosti, okamžite môže sanovať zdravotníctvo a penzijné systémy. Ak sa nesiahne na korupciu, rozkrádanie a neefektívnosť na vysokej politickej úrovni a ešte viac na municipálnej úrovni, nikdy nebude dosť zdrojov, ktoré sa získajú zmenou daňových systémov. Je to, akoby ste liali vodu do sita, ktoré má stále väčšie a väčšie diery. Žiaľ, politici o tom nechcú hovoriť.
Nie je korupcia, ktorá je všade okolo nás, súčasťou celého systému?
Ak je súčasťou systému, potom si musíme ozrejmiť, čo chceme od systému. Či chceme riešiť také veci ako sociálnu solidaritu, alebo si želáme, aby slušný dôchodca zomrel okamžite po vzniku nároku na dôchodok, čím zvýši zamestnanosť v pohrebníctve a energetickú spotrebu pre krematórium. Alebo zvoľme polynézsky spôsob riešenia penzijnej schémy. Poznáte ho? Nie, taký zatiaľ Mikloš s Mihálom nezaviedli…
Je to veľmi efektívny spôsob. Najsilnejší muži sa postavia pod palmu, na palmu vylezie dôchodca, muži palmou kývajú zboka nabok, a keď dôchodca spadne, dôchodok už nepotrebuje. Keď nespadne, udrží sa, je schopný a tiež nepotrebuje dôchodok…
Dobre, že u nás palmy nerastú, že namiesto polynézskeho systému máme penzijné systémy. Lenže aj tie sú problémové ‑alebo nie?
Penzijné systémy sú problémom všade vo svete. Ale prečo sú problémom? Pretože to, čo si ľudia v tom trojgrošovom systéme uložili pre budúcnosť, vlády prehajdákali. Čo teraz povedia dôchodcom? Že ich spasí druhý pilier? Po spustení druhého piliera na Slovensku tí dôchodcovia, čo sú tu dnes a tí, čo nastúpia do dôchodku v budúcich rokoch, budú žiť povedzme ešte dvadsaťpäť rokov. A dvadsaťpäť rokov bude treba dorovnávať 40 až 60 miliárd ročne. To vedel aj Kaník, keď spúšťal druhý pilier. A musel vedieť, že pomer deväť na deväť je neudržateľný, lebo Nemci si trúfli maximálne na kombináciu štyri na štrnásť. Na viac nemajú. Ale my sa tvárime, že to bude vynikajúce, že o dvadsaťpäť rokov z toho budú švajčiarske dôchodky. Samotné správcovské dôchodkové spoločnosti však dnes hovoria: V optimálnom prípade vám vrátime to, čo ste do systému vložili bez akéhokoľvek zhodnotenia. Taká je skutočnosť. Systém druhého piliera sa vytvoril len preto, aby určité kruhy mali tzv. dlhé peniaze a mohli ich používať.
Aký bol vzťah doterajších vládnych garnitúr k vašim názorom na ekonomickú krízu, o ktorých sa ukázalo, že boli správne? Robili ste napríklad poradcu expremiérovi Ficovi…
Mám na to takúto odpoveď: Najväčším nepriateľom politika sú informácie. Politik nesmie byť informovaný, pretože ak je neinformovaný a krachne, má krásnu výhovorku ‑ nenesiem zodpovednosť, lebo som nemal všetky relevantné informácie. Keby priznal, že mal kompletné informácie a videl do všetkých scenárov, a napriek tomu rozhodol zle, nikto ho nezbaví zodpovednosti. Exekutíva nepotrebuje komplexné informácie, lebo sú pre ňu len hrozbou pre budúcu zodpovednosť. Bohužiaľ, moje nápady viac berú v zahraničí, v Nemecku, vo Francúzsku či v Rusku, oveľa menej na Slovensku.
Vláda Ivety Radičovej bez rozmýšľania odmietla projekt širokorozchodnej železnice, až vznikol dojem, že jej negatívne stanovisko bolo motivované politicky, keďže za projektom stálo Rusko a s tamojšou vládou o ňom rokoval Robert Fico. Dnes sa o širokorozchodnú uchádzajú všetky okolité krajiny. Presvedčí súčasnú vládu audit rakúskej firmy, ktorý hovorí o výhodnosti širokorozchodnej trate pre celú EÚ a osobitne pre krajiny, ktorými bude prechádzať?
Zrejme je to pre nás už bezpredmetné.
Prečo?
Ruská strana predsa jednoznačne oznámila, že do konca novembra počká na stanovisko slovenskej strany. Dnes je po termíne. Ale črtá sa pre nás horšia situácia. Asi poznáte Podunajskú stratégiu, ktorá má byť hlavným projektom regionálnej spolupráce, ale, bohužiaľ, kohézny fond na vyrovnávanie v ďalšom fiškálnom období nebude. Znamená to, že Európska únia bude v regionálnych rozmeroch podporovať iba tri projekty: Podunajskú stratégiu, aglomeráciu Paríž ‑ Lyon a severné Pobaltie so severným Nemeckom. V Podunajskej stratégii majú jednotlivé krajiny definovať svoje záujmy v rámci rozvoja podunajskej sústavy, ktorá je zameraná na správu vodných zdrojov a lodnú dopravu. Jedným z vitálnych záujmov Slovenska mala byť širokorozchodná z Čiernej nad Tisou po bratislavské Pálenisko, kde je lodný prístav s najväčšími portálovými žeriavmi na Dunaji s nosnosťou 500 ton. Ak my širokorozchodnú, o ktorú sa horlivo uchádza Orbán, prenecháme Maďarom, dopravná trasa do Viedne povedie mimo nás. Opäť prídeme o obrovské peniaze, ktoré by sa štátu zišli, a náš prístav môžeme prerobiť na plavecký bazén.
Zo širokorozchodnej železnice by teda profitovala Budapešť a Viedeň. Čo sa vlastne skrýva za veľkým záujmom susedných krajín o širokorozchodnú?
Ide o širší komplex otázok. Projekt Tri T, čiže Transmodálny transkontinentálny terminál predpokladá, že dovoz čínskeho tovaru do Európskej únie v budúcich rokoch stúpne o 400 percent, čo nie je možné zvládnuť ani vzdušnou, ani lodnou dopravou, ale len železničným transportným systémom. Čína financuje v Ázii najväčší projekt 21. storočia ‑ sústavu rýchlostných železníc, ktoré pokryjú celé ázijské teritórium, pričom osobné vlaky sa budú pohybovať 400‑kilometrovou a nákladné 200‑kilometrovou rýchlosťou za hodinu. Na túto sústavu bude priamo nadväzovať tranzit cez ruské územie a Ukrajinu do strednej Európy. Jedna línia vedie cez Poľsko, pretože málokto vie, že širokorozchodná sa končí až vo Wroclave. Druhá línia by išla do Českého Bohumína. Naša línia je tretia. Ak si niekto myslí, že po širokorozchodnej pôjde preprava substrátov, rudy a uhlia, veľmi sa mýli. Bude to kontajnerová preprava. A projekt Tri T by mal vzniknúť na Záhorí ako kľúčové logistické centrum pre dopravu tovaru z Ázie do Európskej únie s tým, že by malo ísť o kombináciu najväčšieho leteckého prístavu, rýchlostných železníc a lodnej dopravy. Tento terminál by mal postupne viesť k vytvoreniu logistického centra EU, pričom by v horizonte tridsiatich rokov mohla vzniknúť v trojuholníku Viedeň ‑ Bratislava ‑ Brno mestská aglomerácia s počtom až 8 miliónov obyvateľov.
Spomínali ste, že dovoz čínskeho tovaru na náš kontinent stúpne o 400 percent. Prečo až takýto prudký vzostup?
Pretože Číňania potrebujú udržať zamestnanosť a musia vyvážať svoj tovar. A keďže Američania neplatia, budú exportovať do Európskej únie, a tá bude Číňanom poskytovať ekologické technológie, aby Čína nedevastovala svoje životné prostredie. O spomenutom projekte širokorozchodnej železnice sa už dávnejšie skončili rokovania medzi Nemeckom, Ruskom a Čínou. Projektu dala zelenú Európska únia, Rakúsko aj Česko, len jediná vláda sa k tomu nevyjadrila. Hádajte, ktorá. Zdá sa, že túto šancu zabijeme, že Maďarsko si zabezpečí svoju profitabilitu a Orbán bude ukazovať voličom, akú geniálnu ekonomickú stratégiu zvolil.
Myslíte si, že podobne môžeme pochovať aj diaľnice?
Mňa sa nepýtajte, musíte sa spýtať zodpovedného ministra a vlády. Zatiaľ viem len jedno ‑vajatáme. Iný výraz na to nemám. Bohužiaľ, presmerovanie 400 miliónov eur z iných projektov na diaľnice, ako si to predstavuje pán Figeľ, je nereálne. Čudujem sa, že môže niečo také hovoriť, keďže bol eurokomisárom a mal by vedieť, ako funguje mechanizmus presmerovania finančných prostriedkov v Európskej únii.
Otázkou je, či kasa Európskej únie, zaťažená eurovalom a inými negatívnymi dôsledkami krízy, bude schopná poskytovať toľko prostriedkov prostredníctvom eurofondov tak ako doteraz…
Našimi médiami prešla vo forme malej poznámky zaujímavá správa ‑ anglická inciatíva podporená Francúzskom a Nemeckom, ku ktorej sme sa pridali aj my, navrhuje, že do roku 2021 nezväčšíme európsky rozpočet a nijaká krajina nebude do európskeho rozpočtu platiť viac ako dnes, teda 1,18 až 1,20 percenta z ročného HDP. To znamená, že európsky rozpočet bude trvale na úrovni 140 až 150 miliárd eur. Ale pretože doň vstúpia také „bohaté“ krajiny, ako je Rumunsko a Bulharsko, a tie budú potrebovať pomoc, je jasné, že prostriedky EÚ nebudú stačiť. Ďalší vývoj sa dá predvídať ‑ zmeníte štruktúru štrukturálnych fondov, zmeníte podiel domáceho kofinancovania povedzme na 20 alebo aj 40 percent zo sumy projektu a väčšinu projektov zvolíte ako revolvingovú, to znamená, že po určitom čase musíte vrátiť istinu. Keď sa o dva roky vec vykryštalizuje, všetci sa budú čudovať. Ak nikto nechce viac platiť a nechce riešiť ani korupciu na úrovni Bruselu, ktorá sa viaže na spoločnú poľnohospodársku politiku, tak zostáva jediné ‑ zásadne preskupiť peniaze poskytované cez štrukturálne fondy. K tomu o dva roky príde a potom je namieste otázka, z čoho budeme financovať diaľnice.
Ak po krachu Grécka a Írska bude nasledovať Španielsko, bude sa dať zachrániť eurozóna? Padne euro?
Bohužiaľ, musím povedať, že v tomto prípade je želanie otcom myšlienky. Musím však povedať aj to, že najväčším sponzorom eurozóny bolo od jej vzniku Nemecko, ktoré má ročný prebytok zahraničného obchodu na úrovni 180 ‑ 250 miliárd eur. Holandsko má prebytok 100 miliárd, ale na druhej strane Taliansko má deficit 90 miliárd a Španielsko dokonca 150 miliárd. Všetci od začiatku vedeli, že eurozóna je vytvorená z krajín, ktoré sú ekonomicky značne asymetrické. V peknom počasí to nebolo vidieť, ale keď prišla kríza, asymetria sa prejavila naplno. Dnes vieme, že bez nemeckej podpory a nemeckého vplyvu nie je možné udržať eurozónu. Pre Nemcov, ktorí investovali 2 bilióny nielen do zjednotenia krajiny, ale investovali ďalšie bilióny do menovej únie, by bol odchod z eurozóny nákladnejší ako zotrvanie v nej. Preto sú možné dve verzie vývoja, po prvé ‑ zavedenie oscilačných kurzov eura, ktoré môže počas roka oscilovať na úrovni mínus 15 ‑20 percent, alebo po druhé ‑zúženie krajín eurozóny tak, aby to Nemecko bolo schopné utiahnuť ‑ okrem Nemecka by sa eurozóna zredukovala na Francúzsko, štáty Beneluxu, povedzme niektorú z pobaltských krajín a paradoxne aj Slovensko, lebo nás Nemci ešte berú. Krajiny typu Írska či Grécka budú musieť eurozónu opustiť.
Aký podiel na tomto stave eurozóny majú Američania?
Musíme si položiť otázku: Keby americké banky vrátili európskym bankám 1,7 bilióna dolárov, ktoré im poskytli na financovanie ich hypotekárnej expanzie, bol by rizikom kolaps Španielska a Talianska? Otázka druhá: Aký zisk dosiahli nemecké a francúzske banky v roku 2009, v čase vrcholiacej hospodárskej krízy ‑nebolo to náhodou vyše tristo miliárd eur čistého zisku? Ešte stále bude niekto tvrdiť, že banky sú pred kolapsom, že to neudržíme? Treba urobiť korektnú analýzu stavu krajín a tie krajiny, ktoré neobstoja, ako Grécko a Írsko, bohužiaľ, budú musieť z eurozóny odísť. Lenže to nebude stačiť. Krajiny EÚ musia začať riešiť skutočné príčiny krízy. Keby to dosiaľ robili, nemali by sme problém s eurom. Vyzerá to však tak, že to nechcú riešiť. Nechcem byť cynik, ale pri diskusii so švajčiarskymi bankármi zaznelo aj to, že sa veľmi obávajú ďalšieho vývoja, lebo sa už minuli aj peniaze z čiernej ekonomiky, čo tu doteraz nikdy nebolo!
Druhý muž v štáte Richard Sulík hovorí niečo iné ‑ podľa neho sa treba pripravovať na plán B, čiže pomýšľať na návrat koruny…
Treba si uvedomiť, že mena takej malej krajiny, ako je Slovensko s počtom obyvateľov na úrovni predmestia Šanghaja alebo Tokia, je v súčasnej turbulentnej ekonomickej situácii veľmi ohrozená oscilačnými výkyvmi. Keď používame menu, týkajúcu sa väčšieho húfu silných štátov, vždy sa na tom v dobrom slova zmysle „zvezieme“. Inak povedané, je podstatne výhodnejšie viezť sa na nemeckom medveďovi v úlohe blchy, ako ocitnúť sa ako slovenská blcha na chodníku, po ktorom ten medveď kráča. A pokiaľ ide o pána Sulíka, mal by sa vrátiť do funkcie šéfa firmy OLO ‑Odvoz a likvidácia odpadu v Bratislave, kde v minulosti pôsobil. Má k tomu profesne bližšie a aj pre štát by to bolo výhodnejšie. Bohužiaľ, takéto vyjadrenia sú priamou výzvou pre špekulantov typu Georgea Sorosa. Momentálne naša spása nespočíva v znovu zavedení slovenskej koruny aj preto, že otrasy vyplývajúce z menovej reformy by zmazali veľkú časť úspor populácie. To ako keby ste 360 miliárd z úspor obyvateľstva vyhodili von oknom, podobne ako to spravila vláda USA po kolapse internetových trhov v marci 2000. Dnes americká vláda nemusí mať obavy o úspory tamojšej populácie, pretože tá už nijaké nemá.
George Soros údajne pokračuje v aktivitách, ktorými chce prispieť k pádu alebo aspoň k oslabeniu eura. Môže byť jeho počínanie úspešné?
Myslím si, že nie. Soros si asi neuvedomuje, že ak by prišlo k absolútnemu schudobneniu väčšiny populácie, výsledkom bude obrovská vlna sociálnych búrok, nástup populistov Orbánovho typu a neodhadnuteľný vývoj, v ktorom môže aj taký na prvý pohľad neohrozený špekulant, ako je Soros, prísť o všetko.
Warren Buffett, Bill Gates a s nimi ďalšie desiatky miliardárov na celom svete nedávno oznámili, že sa hromadne vzdajú minimálne polovice majetku v prospech charitatívnych organizácií. Keď sa bohatí a mocní tohto sveta dobrovoľne vzdávajú svojho bohatstva, je to minimálne podozrivé. Čo podľa vás stojí v pozadí náhleho záchvatu sociálneho cítenia globálnych finančných žralokov?
Uvažujú jednoducho: vedia, že vlády skôr či neskôr budú musieť prikročiť k progresívnemu zdaneniu bohatých vrstiev, preto títo ľudia reagujú tzv. stratégiou „piatich vlajok“, ktorá znamená, že nie ste občanom nijakej krajiny, vďaka čomu ste pre daňové úrady nedostihnuteľný. Alebo reagujete tak, že majetok presuniete do oblasti, kde vám vlastne zostane, ale nebude podliehať zdaneniu. Tak funguje nadačný mechanizmus, charitatívne organizácie alebo fondy. Keď sa už rozprávame o charite a altruizme, iste nie je bez zaujímavosti, že vyspelé krajiny vrátane nadácií poskytnú každý rok rozvojovým krajinám milodar 32 až 35 miliárd dolárov nenávratnej pomoci. Je to približne rovnaká suma, akú dajú americké domácnosti ročne na zmrzlinu…
Vážna ekonomická kríza, tak ako ste pred pár rokmi predpovedali, je realitou a jej koniec je v nedohľadne. Čo nás čaká najbližšie roky? Prežijeme?
Ľudstvo vždy prežilo, otázkou je však cena prežitia. Vždy som tvrdil, že vývoj vás neohrozí, ak máte hotovosť a nemáte dlhy. V zásade musíme byť skromnejší a redukovať svoju často prehnanú spotrebu. Načo by sme si mali kupovať nové 3D televízory? Preto, lebo hlúposť na tri dé vyzerá lepšie ako hlúposť na dva dé? Súčasný stav rozvoja civilizácie je neudržateľný. Nadmerná spotreba devastuje planétu. Tisíce štvorcových kilometrov oceánov sú pokryté iba odpadkami. Kyslíková vrstva, ktorej hrúbka bola kedysi 60 až 80 metrov, má dnes len 10 metrov. Človek sa k planéte správa ako vírus. A ako je známe, buď hostiteľ zlikviduje vírus, alebo vírus zlikviduje hostiteľa. Keby ste mali spotrebu ako priemerný Američan, potrebujete päť planét Zem. Keby ste mali spotrebu ako priemerný Európan, potrebujete dve planéty Zem. A keby ste mali spotrebu ako miliarda Číňanov, patriaca k chudobnej vrstve, zem by uživila až 15 miliárd ľudí. To je alfa a omega pri rozhodovaní, ako bude ľudstvo ďalej žiť.
Kam to celé povedie?
To, čo bolo doteraz, už nikdy nebude. Nemecká kancelárka Merkelová konštatovala, že budúci nemeckí dôchodcovia sa už nikdy nebudú mať tak dobre ako dôchodcovia z obdobia sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov. Parafrázujúc Churchilla, čaká nás pot, slzy a krv. Parafrázujúc Kennedyho, treba si položiť otázku, čo my ponúkneme Slovensku a tejto spoločnosti, a nie čo my chceme od Slovenska a tejto spoločnosti.
Dá sa povedať, že v najbližších rokoch schudobnieme?
Áno, celý svet schudobnie dosť zásadným spôsobom. Potvrdzuje to fakt, že stále intenzívnejšie pokračuje proces deštrukcie strednej triedy.

Ešte dore že je tu OZŽ, vďaka nim vieme čo sa na Kolektívnom vyjednávanií včera dialo. Článok prebratý z Hospod.novín

Rozhovor. Predseda Odborového združenia železničiarov František Petroci pre HN.
Železničiari chcú zvýšiť platy o deväť percent

Ak neprejde štátny rozpočet, hrozí, že vláda si nebude plniť záväzky voči železniciam. Šetriace opatrenia by tak boli zbytočné a ich výsledok nulový, tvrdí Petroci.

Odborový zväz železničiarov včera rokoval so Železnicami Slovenskej republiky. Dohodli ste sa na zvyšovaní platov?
Dnes išlo len o prvé oficiálne rokovanie. Jedným z bodov bol aj nárast platov. Dohodli sme sa, že v ďalšom kolektívnom vyjednávaní budeme pokračovať o týždeň.

O koľko a odkedy by teda mali ísť hore platy?
Kolektívnu zmluvu chceme dohodnúť od začiatku budúceho roka. Zamestnávateľ navrhuje zvýšenie miezd o 2 percentá, pričom my chceme o 9 percent. Verím, že sa dohodneme na kompromise.

Aký kompromis by ste boli ochotní akceptovať?
O konkrétnostiach zatiaľ hovoriť nechcem.

Vláda začiatkom roka prijala ozdravný plán. Tento rok sa má zo všetkých železničných spoločností prepustiť takmer 4-tisíc ľudí. Ste spokojný s tým, ako sa štát o týchto ľudí postaral?
Celý sektor rešpektoval dôvody, ktoré boli v rámci revitalizácie prijaté za predpokladu, že štát si bude plniť svoje záväzky. Tie sa však nenaplnili. Nezrealizoval sa proces rekvalifikačných kurzov.

Aké informácie máte v súvislosti s prepustenými železničiarmi?
Žiadne konkrétne informácie nemáme. Je to individuálne. Viem ich len z pohľadu čísel. Tie sú dosť dramatické z pohľadu prepúšťania. Sú však iné z pohľadu evidencie na úradoch práce a iné z pohľadu prepustenia ľudí. Dôvodom zrejme je, že časť z nich išla do predčasného dôchodku či PN-ku.

Vláda argumentovala tým, že železnice majú fungovať efektívne. Podarilo sa to?
Už existujú náznaky, že firmy tak už fungujú. Prejavujú sa napríklad v procese obstarávania, kde sa robia napríklad elektronické aukcie. Samozrejme, nepôjde to zo dňa na deň. Ak si štát bude plniť svoje záväzky, konsolidácia firiem môže trvať dva až tri roky.

Čo môže lepšie fungovanie firiem ohroziť?
Dnes je veľmi limitujúce schválenie štátneho rozpočtu (jeho súčasťou je zvýšenie výdavkov na železnice, pozn. HN). Ak ten nebude prijatý, konsolidačný plán bol zbytočným mrhaním času a efekt bude nulový, keďže ostanú len prepustení zamestnanci. Tí tak stratia akúkoľvek dôveru na ďalšiu konsolidáciu železničných firiem.