Je správne rušiť vlakové spoje. Keďže je to anonym dovolím si to okopírovať celé.Taká je pravda o železnici.Je to z téma.pravda.sk z 29.1.2011
Železničiar napísal(a):
Vo svojej praxi som sa pohyboval v prostredí železnice a poznal som prostredie na tzv, výkonných jednotkách (stanice, dištancie, depá), cez stredné a vyššie riadiace orgány (prevádzkový oddiel, správa dráhy) až po vrcholový riadiaci a správny orgán – federálne ministerstvo dopravy. A to nielen prevádzkovú… pokračovanie
Vo svojej praxi som sa pohyboval v prostredí železnice a poznal som prostredie na tzv, výkonných jednotkách (stanice, dištancie, depá), cez stredné a vyššie riadiace orgány (prevádzkový oddiel, správa dráhy) až po vrcholový riadiaci a správny orgán – federálne ministerstvo dopravy. A to nielen prevádzkovú stránku. ale aj ekonomické podmienky vtedajšieho systému. Tento model železnice trval takmer do rozpadu ČSFR. Do zmeny režimu, za tzv. socializmu tiež síce nebolo všetko v poriadku, ale nikdy sa nepripúšťala tzv stratovosť niektorej činnosti. Súdruhovia z ÚV by zodpovedných boli roztrhali v zuboch. Ak niečo nefungovalo, ihneď nastupovali kontroly, analýzy a aj boli vyvodené dôsledky.
Po zmene režimu sa cielene konalo v mocenských a politických kruhoch tak, aby železnica znášala zlaté vajcia pre straníckych lídrov a ľudí im blízkych. A nielen v prostredí železnice. „Manažeri“ začali atomizovať nielen vedenie železnice ale aj odbory. Po rozpade ČSD riadil železnicu jeden generálny riaditeľ a boli jednotné odbory. Počas druhej Dzurindovej vlády vytvorili tri subjekty s tromi generálmi. Každý generál mal a aj dnes má pod sebou ďalších riaditeľov s množstvom odborov od výmyslu sveta. Samozrejme to umožňovalo zamestnávať veľa straníckeho a rodinného príbuzenstva. Koľko sa takto na riaditeľstvách naberalo, minimálne toľko sa v prevádzke prepúšťalo. A aby deštrukcia železnice išla ako po masle, rozložili odbory až do štrnástich odborových centrál. Predáci odborov sa predbiehali v nadbiehaní (samozrejme nie zadarmo) vedeniu železnice. Záujmy prevádzkových zamestnancov a spoločnosti boli pre nich až druhoradé.
A ekonomika železnice. Cielene išla dole vodou v dôsledku obchodnej a tarifnej politiky. V osobnej doprave cestujúci prešli do autobusov, pretože často v autobuse bolo nižšie cestovné ako vo vlaku. Tak sa stali regionálne trate tzv. „stratovými“, často aj za pomoci sfalšovania ekonomických ukazovateľov. K tomu si treba predstaviť vplyv nízkej kultúry cestovania, špinavé vlaky, stanice, neochotný personál, schválne zle stavaný cestovný poriadok a časté zmeny v ňom a pod. V nákladnej doprave deštruktori o viac ako o 150 % zvýšili tarify a cestná doprava železničnej ihneď úspešne konkurovala. Najmä keď cestnú infraštruktúru platili daňoví poplatníci. K tomu sa pridali „tunelári“ v kabátoch tzv. špeditérov. Tí od vedenia dostali povedzme 20% tzv. akvizičnú zľavu, 10% dali zákazníkovi, ktorý si dal tovar prepraviť a 10% si strčili do vrecka. Obchodné útvary železnice smeli poskytnúť zákazníkovi iba 7% zľavu, tak sa potom všetci zákazníci hrnuli k „špeditérom“. A to boli zas len tí blízki a bližší. V prostredí infraštruktúry, teda ŽSR sa tunelovalo tiež veľmi intenzívne. Tunelár si napr. zriadil firmu, povedzme s názvom JOVA, sekretárku, telefón a účet v banke. Od ŽSR si požičal podbíjačku, čističku štrku, prípadne iné mechanizmy a s požehnaním vedenia železnice išiel vykonať strednú opravu koľaje v určitom traťovom úseku alebo v stanici. Najal si zopár romov a cez víkend aj brigádnikov od ŽSR – traťovej dištancie. Takto akože zrekonštruoval koľaj, za čo dostal dobre a najmä promptne zaplatené. A trebárs sa o zisk podelil so svojimi dobrodincami.
A tak sa bašovalo, pardon „hospodárilo“ na železnici. Pomaly bolo všetko stratové. Stratové boli nielen vybrané úseky pre osobnú prepravu, ale aj preprava spešnín a kusových zásielok. Dnes tieto balíkové zásielky vozí niekoľko operátorov a určite ziskových. Že vozia po ceste a na drahých autách opäť zaplatí daňový poplatník.
Aký kresťan je minister, keď sa nepozrie pravde do očí, keď je schopný svojim nekompetentným rozhodnutím zobrať občanovi hoci existenčný prostriedok, likvidovať ekologický prostriedok dopravy. Asi má „beľmo“ na očiach, keď nevidí ako sa prepadá dopravný systém, ktorý nám tu zanechali starí otcovia, ktorý na jednotku výkonu potrebuje len 1/3 trakčnej energie oproti cestnej doprave, ktorý šetrí krajinu a nakoniec peniaze občanov. Nedokáže sa ísť pozrieť do Rakúska alebo Švajčiarka ako tá železnica má dobre fungovať? Asi nie, zapadol medzi tých hospodárov štátu so „špinavými paprčami“, ktorí rozložili hospodárstvo pravdepodobne pod taktovkou zahraničných vplyvov. Možno v záujme konverzie Sk na Euro, aby nebol pomer napr.1: 25 ako sú na tom naši bratia, ale 1:30,126. Takýmto hospodárom štátu by asi vadilo, keby železnica poskytovala lacnejšie prepravné služby. Veď by sa nevozilo za drahé peniaze po ceste, kde je vysoká spotreba uhľovodíkových palív a z nich daň, keby sa nedrali vo veľkom pneumatiky a z nich DPH, keby na ceste nebol stres, nehody, poistné udalosti, umrtia, truhly, vence a zo všetkého pre toho molocha zvaného „ŠTÁT“ istá DPH.
Autor: Železničiar (Zvolen